Omar Khayyam prirovnal starobu k stromu, z ktorého si chce človek natrhať sladké ovocie, ale na ktorom už nezostala ani bobuľa. V tomto momente džbán nie je ani poloplný, ani poloprázdny – je jednoducho prázdny.
Počas tohto obdobia sa život stáva menej zaujímavým, pretože koniec je už dávno známy a odchod priateľov a blízkych nie je vnímaný ako veľká tragédia, pretože sa stáva samozrejmou udalosťou – nikomu sa nepodarilo žiť večne .Omar Khayyam sa dožil 83 rokov, no nikdy neprejavil nespokojnosť s blížiacim sa koncom svojho života. Každý deň učil, čítal knihy, študoval matematiku a písal poéziu. Správal sa, akoby mal žiť večne. Tu je to, čo jedna z básní Omara Khayyama hovorí o starobe:„ Je nám súdené hlúpo zostarnúť.Čas nás rozdrví ako zrno v mažiari.Prečo sme zasiali toľko túžob,ak sme nedostali príležitosť zožať úrodu?
Tragédia staroby spočíva v tom, že duša zostáva stále mladá, ale telo zostáva staré. Mladosť duše je nesmierna fantázia, očakávanie zázraku, nádej a sny. Ale to všetko je obmedzené na telesnú schránku, ktorá sa opotrebuje. Je to, ako keby si ten človek povedal: „Už to nemôžem urobiť.“ Pri tejto príležitosti Omar Khayyam veril, že nie všetko, o čom snívame, by sa malo splniť. Musíme byť realisti a ísť ďalej. Stanovte si ciele, ktoré je možné dosiahnuť.
