Vlastnosti, ktoré odlišujú zen čiže Chan od ostatných typov budhizmu, možno ťažko slovne vyjadriť. Aj keď slovo zen znamená Dhjána, ostatné školy budhizmu kladú na meditáciu rovnaký dôraz ako zen, možno dokonca väčší. Občas sa zdá, že praktizovanie formálne meditácie nie je pre zen vôbec nevyhnutné. Zvláštnu príchuť zenu môže byť snáď najlepšie vyjadrená ako istá priamosť. V iných školách budhizme sa prebudenie zdá byť čímsi vzdialeným. V zenu máme pocit, že prebudenie je niečím úplne prirodzeným, niečím prekvapivo samozrejmým, k čomu môže dôjsť v ktoromkoľvek okamihu. Zen je tiež priamy vo svojom spôsobe výučby, pretože smeruje priamo a otvorene k pravde a nepohráva si so symbolmi.
Pre zen je charakteristické okamžité prebudenie bez nutnosti prejsť prípravnými štádiami. Tento princíp existoval aj v Indii – Lankávatára sútra uvádza, že existuje ako postupný, tak náhly spôsob prebudenie, v prvom prípade cestou vyčisťovania skazených výronov či projekciou mysle, v druhom prípade cestou okamžitého obrátenia do hlbín vedomia, čím dôjde k odvrhnutie dvojúrovňových predstáv. Vo Vadžrakčediká sútre sa hovorí, že dosiahnuť prebudenie znamená nedosiahnuť vlastne ničoho. Inak povedané, ak je nirvána skutočne teraz a tu, takže hľadať ju znamená stratiť ju, je ťažko možné dospievať k tomuto uvedomeniu postupne. Človek to musí nahliadnuť v prítomnom okamihu priamo. Paralely k pořekadlům zenu možno vidieť v tantrické piesni mahásiddhy Sarah z 10. storočia.
Vznik zenu sa zdá byť vysvetlený pôsobením hlavných princípov mahájánového budhizmu na taoizmus a konfucianizmus. Trendy blízkej zenu sa tak v Číne objavujú takmer zároveň v čase, keď sú tu k dispozícii veľké sútry mahájány. Podľa tradičného príbehu zen priniesol do Číny indický mních Bódhidharma (japonsky Bodaidaruma, skr. Daruma) roku 520. Vedci majú dnes pochybnosti o pravdivosti tejto tradície. Príbeh Bódhidharmu je najskôr zbožným výmyslom neskoršej doby, kedy škola zen potrebovala historickú autoritu, ktorá by podporila jej tvrdenie, že jej prax je priamym prenosom skúsenosti od Buddhu samotného, teda mimo sútry. V Číne zen prosperoval až do doby dynastie Ming 1368 – 1643, kedy začali vznikať rozdiely medzi rôznymi školami budhizmu.
Zen, ako sa s ním dnes stretávame v japonských kláštoroch školy Rinzai aj škôl Sótó, kladie veľký dôraz na za-zen. Tomuto výcviku je venované mnoho hodín denne a veľká dôležitosť sa prikladá správnemu držaniu tela a správnemu dýchaniu. Praktizovať zen znamená vykonávať za-zen, k čomu škola Rinzai pridáva ešte Sanzeno – periodické návštevy u Rosi, pri ktorých žiak predkladá svoje riešenie Koan. Kóan (KOAN) je celkom krátky iracionálne príbeh, obsahujúci nelogickú hádanku.
Keď sa niekto nachádza v stave, v ktorom nie je rušený myšlienkami, čo je rýdze absolútna pravda, tak nemá vôbec žiadnu potrebu náuky, metódy či pravidiel. V tomto bode je náuka zenu veľmi podobná Dzogčhenu.
